история словакии Flashcards
(21 cards)
1.Predštátne spoločenské zriadenia u Slovanov
A) Predslovanské obdobie (do 5. stor.)
Kelti (3.–1. stor. pred n. l.):
Prvé etnikum na území Slovenska.
Germáni a Rimania (1.–4. stor. n. l.):
Kelti ustupujú pod tlakom Germánov a Rímskej ríše.
Vznik rímskych provincií:
Panónia (dnešné Zadunajsko).
Noricum (územie Rakúska).
Dunaj ako severná hranica ríše.
Koniec rímskeho vplyvu priniesli Huni (koniec 4. stor.).
Longobardi:
Významné germánske kmene.
B) Slovanské obdobie (4.–8. stor.)
Príchod Slovanov (4.–5. stor.):
Osídlenie východného, juhovýchodného a severozápadného Slovenska a Moravy.
Prechod na severozápad (Labe).
Vzťahy s Avarmi (od 568):
Slovania žili vedľa Avarov a vytvárali kompaktné osídlenie.
Spoločenské usporiadanie:
Základná jednotka: Patriarchálny rod → susedská občina → začiatok prechodu na feudálnu spoločnosť.
Vznik kmeňových zväzkov, hradové obce s centrami v hradiskách.
Samova ríša (623–658):
Založená franským kupcom Samom.
Prvý známy slovanský kmeňový zväz.
Odráža útoky Avarov a Frankov.
Rozpad po Samovej smrti (658).
C) Pribinovo kniežatstvo (8.–9. stor.)
Vznik dvoch politických útvarov:
Moravské a Nitrianske (Pribinovo) kniežatstvo.
Nitrianske kniežatstvo:
Sídlo: Nitra.
Vládca: Knieža Pribina (prvý známy slovanský vládca na Slovensku).
Významné znaky:
Prvý kresťanský kostol na Slovensku.
Vytváranie hospodársko-správnych celkov s centrami v hradiskách.
Expanzia Moravy (Mojmír):
Nitrianske kniežatstvo pripojené k Veľkej Morave.
Základ pre vznik politicky a kultúrne silného ranofeudálneho štátu.
Zhrnutie významných období:
Kelti a Germáni formovali prvotné etnické zloženie.
Slovania priniesli základné spoločenské jednotky (rod, občina).
Samova ríša bola prvý pokus o slovanské zjednotenie.
Pribinovo kniežatstvo a jeho pripojenie k Veľkej Morave znamenalo začiatok silného štátneho útvaru.
- VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA HISTORICKÝCH PRAMEŇOV PRÁVA (VYMENOVANIE
JEDNOTLIVÝCH FORIEM PRAMENNÉHO MATERIÁLU K VÝVOJU PRÁVA).
Najstaršia doba pozná len obyčajové právo, kt. je výhradným prameňom práva.
1. Obyčajové právo (Consuetudo):
Najstarší a najdôležitejší prameň práva na Slovensku.
Vzniklo zo spoločenského povedomia a pravidiel správania.
Malo prednosť pred zákonmi, ktorých platnosť bola často závislá od obyčajov.
Znaky:
Racionálnosť: zmysluplnosť pravidiel.
Praescriptio: dlhodobé používanie.
Frequentia actum: opakované používanie.
2. Pramene práva na Veľkej Morave:
Predcyrilometodské právo: miestne obyčaje z predchádzajúceho vývoja spoločnosti.
Cyrilometodské právo: prvé písomné normy:
Súdny zákonník pre ľud.
Ustanovenia svätých otcov.
Nomokánon.
Anonymná homília.
3. Ranofeudálne Uhorsko (972 – 1301):
Dominovalo obyčajové právo.
Písané právo:
Zavádzali ho spoločenské elity a duchovenstvo.
Písané v latinčine.
Zákony uhorských kráľov:
Sv. Štefan:
Zavedenie náhrady za krvnú pomstu (compositio).
Sv. Ladislav:
Posilnil ochranu súkromného vlastníctva, zaviedol súdne predvolanie a výsluch svedkov pod prísahou.
Kráľ Koloman:
Rozšírenie právnych noriem.
Sekundárne pramene práva:
Kroniky, listiny.
Inštitúcia vierohodných miest na vyhotovovanie písomností.
4. Obdobie feudálnej rozdrobenosti (13. storočie):
Dominovalo obyčajové právo.
Vznik právneho partikularizmu:
Cirkevné, poddanské, mestské, cechové, banské a šľachtické právo.
Zlatá bula Ondreja II. (1222):
31 článkov upravujúcich vzťahy medzi panovníkom a šľachtou.
5. Obdobie stavovskej monarchie (1301 – 1526):
Prevažovalo obyčajové právo.
Prvé pokusy o kodifikáciu:
Corpus Iuris Hungarici: zbierka zákonov a kráľovských dekrétov.
Tripartitum (1514): zbierka obyčajového práva, nemala však silu zákona.
Decretum Maius (1486): 78 článkov kráľa Mateja Korvína.
Mestské právo: Decentum Minus, Willkurder Sachsen in der Zips.
6. Feudálny absolutizmus (16. – 18. storočie):
Dominovalo obyčajové právo.
Tripartitum zostávalo kľúčovým prameňom.
Reformy Márie Terézie:
Platinum Tabulare (1769): zbierka súdnych rozhodnutí.
7. Prehľad vývoja zákonov:
Veľká Morava: Cyrilometodské právo.
Ranofeudálne Uhorsko: zákony sv. Štefana, Ladislava, Kolomana.
Feudálna rozdrobenosť: Zlatá bula Ondreja II.
Stavovská monarchia: Tripartitum, Corpus Iuris Hungarici.
Feudálny absolutizmus: Quadripartitum, reformy Márie Terézie.
- VEĽKÁ MORAVA
Veľká Morava: Prehľadný výťah z textu
1. Vznik a vývoj Veľkej Moravy
Vznik (833):
Mojmír I. dobyl Nitrianske kniežatstvo, ktoré sa stalo súčasťou Veľkej Moravy.
Spojením moravského a nitrianskeho kniežatstva vznikol prvý štátny útvar západných Slovanov.
Medzinárodné vzťahy:
Konflikty s Franskými ríšami.
Spojenecké styky s Byzantskou ríšou (politické, obchodné).
2. Panovníci Veľkej Moravy
Mojmír I. (833–846): Zakladateľ dynastie Mojmírovcov.
Rastislav (846–870):
Usiloval o nezávislosť od Východofranskej ríše.
Privolal Konštantína a Metoda (863) – prínos: hlaholika, právne normy, liturgia v slovanskom jazyku.
Slavomír (871): Krátka vláda.
Svätopluk (871–894):
Najvýznamnejší panovník, rozšíril a upevnil ríšu.
Rím (pápež Ján VIII.) uznal nezávislosť ríše (bula Industriae Tuae, 880).
Mojmír II. (894–906/907):
Bojoval s vnútornými rozbrojmi a vonkajšími útokmi (Maďari, Frankovia).
Po jeho vláde sa Veľká Morava rozpadla.
3. Periodizácia dejín Veľkej Moravy
833–873: Obdobie Veľkomoravského kniežatstva.
874–894: Obdobie Veľkomoravskej ríše (najväčší rozmach).
895–906: Rozpad Veľkej Moravy.
4. Významné udalosti a črty Veľkej Moravy
863: Príchod Konštantína a Metoda – vznik písma a samostatnej cirkevnej provincie (arcibiskupstvo).
874: Forchheimský mier s Frankmi (upevnenie moci Svätopluka).
880: Svätopluk dosiahol nezávislosť Veľkej Moravy od Ríma.
906/907: Pravdepodobný zánik ríše.
Slovensko sa začlenilo do Uhorského štátu, Morava sa stala súčasťou Českého štátu.
5. Štátna správa Veľkej Moravy
Panovník (knieža):
Najvyšší správny, súdny a vojenský orgán.
Dedičnosť vlády (najskôr avunkulát – strýko-synovec, neskôr primogenitúra – prvorodený syn).
Dvorské úrady:
Dvorný župan (najvyšší úradník).
Taverník (správca pokladu).
Pohárnik, stolník (zásobovanie dvora).
Kancelár (administratíva, diplomacia).
Hradská správa:
Hradské župy s centrami v hradiskách.
Na čele župy stál župan, ktorý zodpovedal za správu a súdnictvo.
Najmenšie jednotky: Osady a mestá, vedené staršinami.
6. Medzinárodné vzťahy a hospodárstvo
Byzantská ríša: Spojenec v politike a obchode.
Franská ríša a Východofranská ríša: Stály konflikt o moc a vplyv.
Obchodné kontakty: Bulharsko, Kyjevská Rus, severné Taliansko (potvrdené colným poriadkom Ľudovíta IV.).
7. Prínos Veľkej Moravy
Prvý politický, kultúrny a hospodársky štát západných Slovanov.
Zavedenie slovanského písma a liturgie.
Ranostredoveká monarchia, ktorá položila základ pre rozvoj cirkvi a feudálnych vzťahov v strednej Európe.
- PRÁVO A PRÁVNE PAMIATKY VEĽKEJ MORAVY.
Rozdelenie právnych období:
Predcyrilometodské právo:
Existovalo už pred príchodom Konštantína a Metoda.
Pravdepodobne ovplyvnené skoršou kristianizáciou.
Priame písomné pramene sa nezachovali.
Cyrilometodské právo:
Zaznamenané v normatívnych textoch, ktoré čerpali z byzantského práva.
Najvýznamnejšie texty:
Súdny zákonník pre ľud
Ustanovenia svätých otcov
Nomokanón
Anonymná (Metodova) homília
Normatívne texty a ich význam:
Súdny zákonník pre ľud
Obsahová základňa: Byzantská Ekloga (17. titul).
Rozsah: 33 článkov.
Oblasti úpravy:
Trestné právo:
Delikty proti viere a mravnosti, majetkové delikty, inštitút azylu a svedkov.
Súkromné právo:
Náhrada škody, prekážky uzavretia manželstva, rozluka.
Absencia trestov za vraždu a ublíženie na zdraví:
Tieto tresty sa pravdepodobne riadili podľa nepísaného zvykového práva (Táliá).
Ustanovenia svätých otcov
Druhý najvýznamnejší normatívny text.
Obsah: Súhrn „skutkových podstát hriechov“ a sankcií.
Sankcie: Cirkevné a svetské tresty ukladané klerikmi.
Nomokanón
Predpokladá sa, že ho spracoval Metod.
Cirkevnoprávny charakter, vychádza z diel Jána Scholastika:
Syngoga (50 titulov).
Syntagma (14 titulov).
Metod spravil vlastný výber právnych noriem, pričom Nomokanón je najrozsiahlejším právnym dielom Veľkej Moravy.
Anonymná homília (Metodova homília)
Charakter: Liturgický text (kázeň).
Funkcia:
Výklad a podpora dodržiavania ustanovení Zákonníka.
Osobitný dôraz na otázky manželských vzťahov.
Príklad neexistencie striktného oddelenia svetských a náboženských noriem.
Význam právnych prameňov VM:
Prispôsobenie byzantského práva lokálnym podmienkam.
Prepojenie náboženských a svetských právnych noriem.
Formovanie raného feudálneho právneho systému.
Upevnenie morálneho a spoločenského poriadku v rámci kristianizácie
- VZNIK UHORSKA. ZAČLENENIE ÚZEMIA DNEŠNÉHO SLOVENSKA DO RANOFEUDÁLNEHO
UHORSKÉHO ŠTÁTU.
História a vznik Uhorska
Maďari a ich rola v rozpade Veľkej Moravy:
Maďari žili kočovným spôsobom života, čo spôsobovalo nestabilitu v strednej Európe.
Po porážke cisárom Ottom I. v bitke pri rieke Lech (955) sa usadili a prešli na roľnícko-pastiersky spôsob života.
Založenie Uhorského štátu:
Okolo roku 970: Gejza I. z rodu Arpádovcov zjednotil Maďarov a vytvoril základy feudálneho štátu.
Uhorsko sa od začiatku formovalo ako multietnický štát, kde Maďari mali najvýznamnejšie postavenie.
Krajina sa delila na údely, ktoré spravovali členovia vládnucej dynastie.
Organizácia kráľovskej moci
Kráľ a nástupníctvo:
Kráľ bol hlavou štátu.
Pôvodne sa uplatňovala zásada seniorátu (vychádzajúca z myšlienky, že krajina patrí celému rodu).
Neskôr prešla nástupnícka tradícia na primogenitúru, pričom kráľ počas svojho života mohol odovzdať časť moci najstaršiemu synovi (najmladší kráľ).
Kráľovská rada:
Najvyšší kolektívny orgán kráľovstva.
Členov menoval a odvolával panovník.
Väčšinu členov tvorili cirkevní hodnostári vzhľadom na veľký vplyv cirkvi.
Kráľovská kancelária:
Stály úrad, ktorý spravoval písomnosti.
Na čele kancelárie stál kancelár.
Hodnostári a ich právomoci
Palatín (nádvorný župan):
Najvyšší funkcionár na kráľovskom dvore.
Mal súdnu a správnu právomoc, neskôr aj funkciu taverníka (správa financií).
Zastupoval panovníka.
Postupne sa stal najvyšším sudcom krajiny.
Krajinský sudca:
Hospodársky úradník kráľa.
Mal na starosti časť sudcovskej právomoci, ktorú mu zveril panovník.
Taverník:
Hlavný hospodársky úradník a správca kráľovských príjmov.
Hodnostári kráľovského dvora:
Zahrňovali funkcie ako hlavný stolník, čašník, komorník atď.
Boli povýšení na barónov a stali sa členmi kráľovskej rady.
Záver:
Uhorsko sa vyvinulo ako silný feudálny štát s centralizovanou správou, ktorú ovplyvňoval vplyv cirkvi a organizácia dvorských hodností. Základy tohto systému boli dôležité pre neskorší vývoj stredoeurópskych štátov.
- PRÁVO A PRÁVNE PAMIATKY RANOFEUDÁLNEHO UHORSKA
Kategórie práva
Šľachtické právo:
Vzťahovalo sa na šľachtické vrstvy spoločnosti.
Teritoriálne právo:
Platilo na celom území a vzťahovalo sa na všetky vrstvy obyvateľstva.
Partikulárne právo:
Týkalo sa konkrétnych skupín alebo regiónov.
Ďalšie druhy práva:
Mestské: Právne normy pre mestá.
Banské: Upravovalo činnosť v baníctve.
Cechové: Zákony pre remeselnícke cechy.
Cirkevné: Právne normy cirkvi.
Lénové: Týkalo sa vzťahov medzi leníkmi a feudálmi.
Pramene práva
Právna obyčaj:
Neformálne, nepísané právo založené na dlhodobých tradíciách.
Zákony:
Privilégiá a štatúty, ktoré museli byť:
Materiálne a formálne správne.
Sankcionované panovníkom.
Publikované v skupine obyvateľstva, na ktorú sa vzťahovali.
Štatúty:
Právne normy vydané špecifickými organizáciami.
Rozdelenie:
Komitátne: Lokálne zákony.
Mestské: Mestské regulácie.
Orgány záujmovej samosprávy: Právne úpravy profesijných skupín.
Hodnoverné miesta:
Inštitúcie, ktoré vyhotovovali a archivovali písomnosti právnej povahy.
Súdna prax a právne pamiatky
Realizácia súdnej praxe:
Predpisy obyčajového práva sa zachovali v súdnych rozhodnutiach a listinách.
Právne pamiatky:
Buly a dekréty:
Decretus Minus: Menšie právne reformy.
Decretus Majus (Matej Korvín): Obsahoval klauzulu večnosti – právna platnosť na večné časy.
Vývoj práva v ranofeudálnom Uhorsku
Zákony sv. Štefana:
Prvá kniha: Napomenutia sv. Štefana synovi Imrichovi (10 hláv).
Druhá kniha: 55 kapitol so súkromnoprávnymi ustanoveniami (napr. o ochrane vdov, otrokovi a domovej slobode).
Zákony sv. Ladislava:
Súbor troch zákonníkov:
1. kniha: 42 hláv – uznesenia sabolčskej synody.
2. kniha: 18 kapitol – trestné právo.
3. kniha: 29 kapitol – verejné a trestné právo.
Zavedenie pojmu súkromného vlastníctva, súdneho predvolania a krížového výsluchu svedkov.
Zákony kráľa Kolomana:
Prvá kniha: 84 kapitol, súkromné právne predpisy.
Druhá kniha: 15 kapitol, dekréty o židoch a uznesenia ostrihomského koncilu (1112).
Sekundárne pramene práva
Kroniky: Historické záznamy dobového práva.
Listiny: Spočiatku vydávané cirkevnými inštitúciami, neskôr aj pre právne úkony svetského charakteru.
- ÚSTREDNÉ ORGÁNY RANOFEUDÁLNEHO ŠTÁTU (KOMPARÁCIA VEĽKEJ MORAVY A
RANOFEUDÁLNEHO UHORSKA).
Ranofeudálne Uhorsko
Panovník (kráľ)
Hlava štátu s zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou.
Sústredil vojenskú silu na udržanie a ochranu krajiny.
Súdenie vykonával osobne počas ciest po krajine; v jeho neprítomnosti ho zastupoval palatín alebo krajinský sudca.
Kráľovská rada
Najvyšší kolektívny orgán kráľovstva.
Väčšina členov boli cirkevní hodnostári.
Rada mala poradnú funkciu a podporovala panovníka pri vládnutí.
Kráľovská kancelária
Administratívny úrad, ktorý vybavoval písomnosti na kráľovskom dvore.
Na čele stál kancelár.
Ústrední hodnostári
Palatín (nádvorný župan):
Najvyšší úradník kráľovského dvora.
Zastupoval panovníka, vykonával správne a súdne právomoci.
Postupne odovzdal hospodársku agendu dvorskému sudcovi a stal sa najvyšším sudcom krajiny.
Krajinský sudca:
Mal na starosti časť sudcovskej agendy a hospodárske záležitosti.
Taverník:
Hlavný správca kráľovských príjmov.
Hodnostári kráľovského dvora
Zabezpečovali každodenný chod dvora:
Čašník: Zodpovedný za zásobovanie nápojmi.
Povozník: Zabezpečoval kone a povozy.
Komorník: Staral sa o služobníctvo.
Títo hodnostári patrili medzi “skutočných barónov krajiny” a podliehali priamo panovníkovi.
Administratívne členenie
Krajina sa delila na kráľovské župy:
Na čele každej stál župan, ktorý bol:
Vojenským veliteľom.
Sudcom.
Hospodárskym správcom.
Strediskom župy bol hrad.
Župy sa ďalej delili na centurionáty (na čele centurioni) a dekanáty (na čele dekani).
Veľká Morava
Panovník (knieža)
Najvyšší orgán štátnej moci, sústreďoval v rukách správnu, súdnu, vojenskú a zákonodarnú moc.
Vláda bola dedičná v rode Mojmírovcov:
Najskôr podľa princípu avunkulátu (po strýkovi nastupuje synovec).
Neskôr princíp primogenitúry (nástup prvorodeného syna).
Dvorská správa
Dvorný župan:
Najvyšší úradník a správca celého dvora.
Ďalšie funkcie:
Taverník: Správca pokladu.
Pohárnik, stolník, dvorníci: Zodpovední za chod dvora.
Dvorská kancelária
Riešila administratívne a diplomatické záležitosti.
Na čele stál kancelár.
- VÝVOJ ŽUPNEJ – KOMITÁTNEJ ORGANIZÁCIE DO 13. STOROČIA (VEĽKÁ MORAVA,
RANOFEUDÁLNE UHORSKO)
Veľká Morava
Správna organizácia:
Založená na opevnených hradiskách, ktoré slúžili ako správne, vojenské a hospodárske centrá.
Územie rozdelené na hradské župy.
Na čele hradskej župy stál župan, ktorý bol zástupcom panovníka.
Pomocné orgány:
Ozbrojené družiny (vykonávali vojenské a správne úlohy).
Archypresbyteri, ktorí mali správne a súdne kompetencie.
Ranofeudálne Uhorsko
Správna organizácia:
Územie bolo rozdelené na kráľovské komitáty (župy).
Na čele župy stál župan, ktorého menoval kráľ.
Zodpovedal za vojenské velenie, súdne a hospodárske záležitosti.
Dvorský župan: Pomocník župana, zodpovedný za jurisdikciu.
Stredisko župy: Hrad, ktorý slúžil ako administratívne centrum.
Komitáty boli ďalej členené na:
Centurionáty: Na čele stáli centurioni.
Dekanáty: Na čele stáli dekani.
Uhorsko v období feudálnej rozdrobenosti
Zmeny v organizácii:
Kráľovské komitáty boli nahradené šľachtickými komitátmi.
Funkcia hradského župana sa transformovala na hlavného župana.
Dvorský sudca sa stal podžupanom.
Centurionáty a dekanáty zanikli, nahradili ich okresy, na čele ktorých stáli:
Slúžni: Hlavní úradníci.
Prísažní prísediaci: Pomocníci slúžnych.
Pôvodná kráľovská župa prestala existovať a bola nahradená šľachtickou stolicou, ktorá slúžila ako nový správny a súdny útvar
- PRÁVNE POSTAVENIE STREDOVEKÝCH UHORSKÝCH MIEST A ICH SPRÁVA.
Rozvoj miest:
Mestá ako centrá obchodu a remesiel:
Základ mestského osídlenia tvorili staré trhové osady.
V mestách žili aj hostia (prisťahovalci), ktorí mali špecifické právne postavenie na základe výsadných listín.
Právo hostí sa považovalo za osobné právo, pričom ostatní obyvatelia (napr. hradskí vojaci, služobníci) mali iné predpisy.
Kráľ Belo IV. rozšíril mestské právo na všetkých obyvateľov a prisťahovalcov, čo viedlo k prechodu od personálneho na teritoriálne mestské právo.
Postavenie pôdy a majetková práva miest:
Mestá nevlastnili pôdu, ale ju len držali v užívacom práve.
Pôda patrila panovníkovi, ktorý mal právo mestá darovať alebo dať do zálohu.
Väčšina miest na Slovensku používala severonemecké mestské právo (napr. podľa Magdeburgu), v niektorých prípadoch juhonemecké právo.
Typy miest podľa udeľovateľa výsad:
Kráľovské mestá:
Priame podriadenie panovníkovi.
Privilegované mestá s autonómnou správou (napr. Bratislava, Košice, Trnava).
Zemepanské mestá:
Podriadené zemepánom (šľachtici alebo cirkev).
Banícke mestá:
Špecializované na ťažbu nerastných surovín, mali osobitné výsady.
Mestské výsady:
Právne výsady:
Právo slobodnej voľby:
Richtára.
Farára.
Súdna autonómia: Možnosť riešiť spory v rámci mestskej rady.
Hospodárske výsady:
Míľové právo: Zakazovalo vykonávať remeslo v okruhu jednej míle od mesta.
Oslobodenie od mýta: Mestá nemuseli platiť mýto.
Právo slobodného týždenného trhu: Organizácia trhu v mestách.
Mestská správa:
Mestská rada:
Volená zhromaždením obyvateľov mesta.
Richtár (najvyšší predstaviteľ mesta) bol volený spomedzi členov mestskej rady.
Správa panstiev a obcí
Panstvá:
Menšie územné jednotky, ktoré vlastnili:
Kráľ.
Cirkev.
Šľachtickí feudáli.
Sídlom panstva bol hrad, ktorého správcom bol kastelán.
Obce:
Slobodné obce:
Na čele stál:
Vrchnosťou vymenovaný úradník.
Volený richtár obyvateľstvom.
Poddanské obce:
Spravované dedinským richtárom, ktorého menovala vrchnosť.
Obce so zmiešaným obyvateľstvom:
Kombinácia obyvateľov rôzneho právneho postavenia.
Zhrnutie vývoja správy miest a panstiev
Od polovice 13. storočia sa mestá postupne stali nielen hospodárskymi, ale aj právnymi centrami so špecifickými výsadami a právomocami. Paralelne s tým prebiehal vývoj správy panstiev a obcí, čo odrážalo zmeny v štruktúre spoločnosti a právnych vzťahoch.
- STREDOVEKÉ SÚDNICTVO V UHORSKU.
Ranofeudálny uhorský štát
Panovník ako hlavný sudca:
Výkon súdnictva sa sústredil na panovníka, ktorý súdil:
Na kráľovskom dvore.
V kráľovských župách.
Súdne dni sa od 12. storočia pravidelne konali v Stoličnom Belehrade.
Palatín:
Zástupca panovníka v kráľovskom dvore.
Jeho právomoc sa rozšírila aj na vidiecke súdnictvo.
Kráľovskí sudcovia (bilochi):
Zriadení za vlády Ladislava.
Zodpovedali za riešenie deliktov proti súkromnému majetku.
Koncílne súdy:
Zavedené za Kolomana na riešenie sporov medzi županmi, kniežatami a farármi.
Tieto súdy však čoskoro zanikli.
Uhorský štát počas feudálnej rozdrobenosti a jej prekonávania (13. storočie):
Reforma súdnictva:
Nižšia šľachta získala právo rozhodovať spory a vykonávať spravodlivosť v niektorých komitátoch.
Zlatá bula z roku 1222:
Upravené kompetencie súdov.
Palatín a župné kongregácie zostali hlavnými šľachtickými súdmi.
Jurisdikcia poddaných:
Poddaní podliehali feudálnej vrchnosti, okrem ťažších trestných činov, ktoré riešil župný súd.
Vierohodné kráľovské miesta:
Nahradili prístavy, ktoré slúžili na dokazovanie právnych úkonov.
Kapitulné a kláštorné inštitúcie zabezpečovali dôveryhodnosť písomných dokumentov a súdnych predvolaní.
Kráľovský človek:
Zástupca kráľovského súdu.
Zodpovedal za predvolanie na súd a vykonávanie súdnych úkonov.
Pečate a listiny:
Pečate potvrdzovali obsah súdnych listín.
Používali ich kráľ, kráľovská kancelária, vierohodné osoby a vierohodné miesta.
Verejní notári:
Vymenúvaní biskupmi alebo pápežom.
Zabezpečovali písomné dokumenty s právnou platnosťou.
Vierohodné miesta:
Vznik:
Potreba vznikla kvôli nedostatočnej kapacite prístavov.
Ich právne rozhodnutia museli potvrdiť biskup alebo kapitula.
Inštitúcie:
Kapitulné domy.
Kláštory a konventy.
Vierohodné osoby:
Ríšski sudcovia:
Palatín.
Sudca kráľovskej kúrie.
Personál.
Protonotári a kancelári.
Zhrnutie
Ranofeudálne a feudálne Uhorsko prešlo postupným vývojom súdnych inštitúcií. Od centralizovaného súdnictva sústredeného u panovníka a jeho zástupcov (palatín, kráľovskí sudcovia) až po decentralizované šľachtické a župné súdy. V dôsledku narastajúceho počtu právnych úkonov a sporov vznikli inštitúcie ako vierohodné miesta a verejní notári, čím sa posilnila právna istota v krajine.
- PRAMENE SÚKROMNÉHO PRÁVA V UHORSKU.
Právna náuka o prameňoch práva
Právna veda rozlišuje:
Pramene vzniku práva – faktory, ktoré objektívne spôsobujú vznik práva.
Pramene poznania práva – prostriedky, ktoré umožňujú poznanie existujúceho práva.
Pramene vzniku práva
Materiálne pramene:
Skutočnosti, ktoré prispievajú k vzniku práva (sociálne podmienky, právna veda, súdna prax).
Formálne pramene:
Obyčajové právo.
Zákony a nariadenia.
Privilégiá a štatúty.
Podľa Štefana Verbóczyho:
Obyčajové právo bolo základným prameňom práva, pričom zákony platili len vďaka uznaniu obyčajového práva.
Platnosť obyčajového práva závisela od ustálenej praxe, dlhodobého používania a právneho obsahu.
Dôležití predstavitelia a právne diela
Štefan Verbóczy a Opus Tripartitum (1514):
Komplexné dielo obyčajového práva uhorského kráľovstva.
Obsahovalo obyčajové právo, privilégiá, súdne rozhodnutia a kráľovské dekréty.
Hoci sa nestalo zákonom, bolo uznávané v súdnej praxi a právnej vede.
Zákony sv. Štefana:
Napomenutia synovi Imrichovi (10 hláv).
Dekréty (55 kapitol):
Ochrana vlastníctva, osobná a domová sloboda, ochrana vdov, úprava postavenia otrokov.
Zákony sv. Ladislava:
Trestné právo a ochrana vlastníctva.
Zavedenie súdneho predvolania, sankcií a krížového výsluchu svedkov pod prísahou.
Zákony kráľa Kolomana:
Upravovali právne vzťahy medzi kresťanmi a židmi.
Dekréty obsahovali 84 a 15 kapitol (verejné a súkromné právo).
Obyčajové právo a jeho funkcie
Derogačná funkcia:
Právo zrušiť zákony.
Interpretačná funkcia:
Výklad právnych noriem.
Doplňovacia funkcia:
Vyplnenie medzier v zákonoch.
Právna tradícia a význam písaného práva
V ranofeudálnom Uhorsku dominovalo obyčajové právo, pričom zákony slúžili len ako doplnok.
Písané zákony:
Boli napísané v latinčine (úradný jazyk).
Vychádzali z diel uhorských kráľov (Sv. Štefan, Ladislav, Koloman).
Zhrnutie
Právo v Uhorsku bolo postavené na obyčajovom práve, ktoré bolo základným prameňom legislatívy. Písané zákony, vydané významnými kráľmi, dopĺňali obyčajové právo a zdôrazňovali potrebu právnej regulácie v meniacich sa spoločenských podmienkach. Diela ako Opus Tripartitum a zákonníky kráľov ostali trvalým dedičstvom právnej tradície Uhorska.
- ZLATÁ BULA ONDREJA II., JEJ KONFIRMÁCIE A DEKRÉT ĽUDOVÍTA I. Z R. 1351.
-Ondrej II., panovník z rodu Arpádovcov, bol známy svojou neschopnosťou riadiť krajinu, čo sa prejavovalo:
Rozdávaním kráľovských statkov a hradov.
Nákladným životom kráľovského dvora.
Finančne náročnými vojnami.
Tieto faktory vyvolali všeobecnú nespokojnosť šľachty, ktorá nakoniec Ondreja II. prinútila v roku 1222 vydať Zlatú bulu.
Obsah Zlatej buly (1222):
Kráľ bol povinný každoročne konať súdne zhromaždenia v Stoličnom Belehrade.
Šľachta bola oslobodená od daní.
Vojenská povinnosť šľachty bola obmedzená na ochranu krajiny.
Židom sa zakázala účasť vo finančnej správe.
Šľachta získala právo odporu voči kráľovi v prípade porušenia ustanovení buly.
Zlatá bula sa stala jedným z pilierov uhorského ústavného práva a základom právnych vzťahov medzi kráľom a šľachtou.
Ďalšie dekréty Ondreja II. a jeho nasledovníkov:
Dekrét Ondreja II. (1231):
V podstate zopakoval ustanovenia Zlatej buly.
Odstránil právo branného odporu šľachty, pričom kráľov, ktorí by porušili ustanovenia, mala potrestať cirkev (exkomunikáciou).
Belo IV. (1267):
Vydal ďalší dekrét ako tretiu „Zlatú bulu,“ ktorá obsahovala verejnoprávne ustanovenia.
Ondrej III. (1291):
Jeho dekrét obsahoval ustanovenia verejnoprávneho charakteru.
V roku 1298 vydal ďalší významný dekrét.
Ľudovít I. Veľký (1367):
Dekrétom deklaroval Uhorsko ako jednotné zhromaždenie veľkňazov, barónov a šľachty – feudálny štát.
Potvrdil ustanovenia Zlatej buly Ondreja II.
Aviticitný zákon (1351):
Ľudovít I. Veľký z Anjou vydal 11. decembra 1351 zákon o dedičstve šľachtických majetkov:
Potvrdil Zlatú bulu Ondreja II., no nahradil jej štvrtý článok.
Zaviedol pravidlo, podľa ktorého sa majetky šľachticov nemohli voľne darovať ani scudzovať, ale museli sa dediť v línii rodového príbuzenstva.
Ak šľachtic nezanechal dedičov, majetok prepadol v prospech kráľa.
Význam Zlatej buly a aviticitného zákona:
Zlatá bula upevnila postavenie šľachty v politickom systéme Uhorska.
Aviticitný zákon zamedzil prenášaniu šľachtických majetkov mimo rodové príbuzenstvo, čím ovplyvnil vlastnícke vzťahy v krajine a obmedzil vplyv cirkvi na dedičské právo.
- VLÁDA DYNASTIE ANJOUOVCOV.
- Koniec rodu Arpádovcov a nástup Anjouovcov
1301 – smrťou Ondreja III. vymiera rod Arpádovcov.
Počas bojov o trón sa Slovensko stalo doménou oligarchov:
Matúš Čák Trenčiansky ovládal väčšinu Slovenska.
Omodejovci dominovali na východe.
1307 – na trón nastupuje Karol Róbert z Anjou, začiatok vlády Anjouovcov.
1312 – bitka pri Rozhanovciach: Karol Róbert porazil Omodejovcov, no Matúš Čák si udržal svoje pozície. - Reforms and Achievements of Karol Róbert (1307–1342)
Vytvoril centralizovanú feudálnu monarchiu.
Porazil oligarchov a upevnil moc:
Navrátil kráľovské a cirkevné majetky.
Stal sa najväčším vlastníkom pôdy.
Zlikvidoval starú oligarchickú vrstvu a vytvoril novú vrstvu barónov.
Reformy a hospodárstvo:
Zaviedol portálnu daň (z domov).
Začal raziť zlaté mince v Kremnici.
Podporil slobodu banského podnikania.
Vydal Vyšehradskú dohodu (1336) – hospodárska spolupráca Uhorska, Čiech a Poľska. - Vláda Ľudovíta I. Veľkého (1342–1382)
Syn Karola Róberta, pokračoval v politike centralizácie:
1351 – vydal dekrét potvrdzujúci Zlatú bulu Ondreja II.
Zaviedol aviticitný zákon – obmedzenie scudzovania šľachtických majetkov.
1370 – stal sa poľským kráľom na základe dohody z roku 1339.
1381 – v Žiline vydal nariadenie o rovnakom zastúpení Slovákov a Nemcov v mestskej rade. - Záver vlády Anjouovcov
Po smrti Ľudovíta I. nastali vnútorné zápasy:
Na trón nastúpila jeho dcéra Mária, vydatá za Žigmunda Luxemburského.
1385 – Karol Malý z neapolskej vetvy Anjouovcov sa pokúsil získať trón, no bol zavraždený. - Význam vlády Anjouovcov
Posilnenie kráľovskej moci a oslabenie veľmožov.
Hospodársky a kultúrny rozmach Uhorska.
Zvýšenie významu Slovenska ako centra baníctva.
- SPRÁVA A SÚDNICTVO UHORSKÉHO ŠTÁTU ZA FEUDÁLNEJ ROZDROBENOSTI A JEJ
PREKONÁVANIA.
- Miestna správa
Komitátne zriadenie bolo základom správy:
Hradský župan → hlavný župan.
Dvorský sudca → podžupan.
Vytváranie okresov namiesto centurionátov a dekanátov.
Vedúci úradníci: slúžni.
Pomocníci: prísažní prísediaci.
Panstvá:
Delili sa podľa vlastníkov na:
Kráľovské.
Cirkevné.
Šľachtické feudálne panstvá.
Sídlo panstva: hrad (správa pod kastelánom). - Mestá
Základ mestského života: staré trhoviská.
Osobitné právne postavenie mali hostia (privilégiá pre prisťahovalcov).
Belo IV.: zavedenie teritoriálneho mestského práva.
Mesto držalo pôdu, ktorá patrila panovníkovi.
Mestá na Slovensku prevažne podľa severonemeckého práva, menej podľa juhonemeckého.
Druhy miest (podľa udeľovania výsad):
Kráľovské mestá (napr. Bratislava, Košice, Trnava).
Zemepanské mestá.
Banícke mestá.
Výsady miest:
Právne:
Slobodná voľba richtára a farára.
Súdna autonómia.
Hospodárske:
Míľové právo (zákaz remeselníckej konkurencie do 1 míle od mesta).
Oslobodenie od mýt a poplatkov.
Slobodný týždenný trh.
3. Obce
Slobodné obce:
Na čele volený richtár alebo vymenovaný úradník.
Poddanské obce:
Na čele menovaný dedinský richtár.
Obce so zmiešaným obyvateľstvom.
4. Súdna organizácia
Reforma súdnictva začala v 13. storočí:
Nižšia šľachta získala právo riešiť svoje spory.
Podľa Zlatej buly:
Časť občianskych sporov → cirkevné súdy.
Riadne šľachtické súdy v rukách palatína a župných zhromaždení.
Jurisdikcia poddaných:
Podriadení feudálnej vrchnosti (ťažšie trestné činy patrili pod župné súdy).
Kuriálne súdy:
Na čele: krajinský sudca.
Zástupca: protonotár.
Vierohodné miesta:
Vznikli pre potreby overovania písomných listín:
Vydávali listiny s vierohodnými pečaťami (kráľ, kancelária, vierohodné osoby).
Používanie pečatí ako právneho nástroja.
5. Význam mestského práva a súdnictva
Zavedenie pravidelnej evidencie listín (vierohodné vs. súkromné).
Mestská rada a richtár → samospráva v slobodných kráľovských mestách.
- ŠĽACHTICKÉ A PARTIKULÁRNE PRÁVO (JEHO FORMY) V OBDOBÍ FEUDÁLNEJ
ROZDROBENOSTI V UHORSKU
Právna rovina obdobia rozdrobenosti
V rovine právnej – v období feudálnej rozdrobenosti prevláda právny partkularizmus
„ústavné“ feudálne právo - platilo na celom území štátu a pre všetkývh občanov
– plnohodnotnými občanmi boli len šľachtici
šľachtické právo – neplatilo v mestách
Dá sa povedať, že v štáte existovalo dvojaké právo:
1. zemské šľachtické právo ( neplatilo tam, kde partikulárne právo – napr. v mestách )
2. partikulárne právo ( riadili sa ním jednotlivé komunity )
-feudálne uhorské právo vyjadrovalo predovšetkým záujmy feudálov
-feudálny právny systém nebol jednotný a delilo sa na celoštátne:
a) šľachtické- bolo nadradené -malo právo vymedziť pôsobnosť partikulárnych práv
b) partikulárne- právo sociálnych skupín -nesmelo odporovať šľachtickému právu
-feudálne právo bolo predovšetkým privilégiom, nepoznalo a neuplatňovalo princíp rovnosti vo vnútri jednotlivých
spoločenských vrstiev
-hlavnou formou uhorského feudálneho práva bolo obyčajové právo
-na platnosť obyčajového práva sa vyžadovalo aby:
a) obyčaj vznikla z ustálenej praxe, ktorá musí vyjadrovať všeobecné presvedčenie o správnosti obyčaje
b) používanie obyčaje trvalo dlhší čas
c) aby obyčaj mala právny obsah
-takáto obyčaj mala trojaký účinok:
-interpretovala
-nahrádzala
-rušila zákony
-staršie feudálne uhorské právo malo teda 2 základné zložky:
a) obyčaj
b) zákony- medzi zákony možno zaradiť:
1. privilégia- každé právo, ktoré nevzniklo z obyčaje, každý dokument obsahujúci vznik, zmenu a zánik,
existenciu alebo zabezpečenie práva -kráľovské privilégia sú jedným z najvýznamnejších prameňov práva
-k platnosti privilégia sa vyžadovalo, aby malo materiálne náležitosti (pravdivosť, aby ho vydal korunovaný
kráľ, neodporovalo zákonom) a formálne náležitosti (forma a štýl privilégia, podpis a spečatenie,
2. štatúty- právne normy neodporujúce obyčajovému právu, ktoré neobmedzovali práva a slobodu iných a
ich platnosť sa obmedzovala na určité miesto
-poznáme 3 druhy štatútov:
-kráľovské
-mestské
-štatúty záujmových organizácií
-forma zákonov sa začala upravovať postupne
-jednotlivé zákony sa nazývali zákonnými článkami -všetky články uznesené na jednom zasadnutí snemu sa spojovali v
celok, nazývaný dekrétom
-pre platnosť zákona sa vyžadovalo:
a) sankcionovanie- spočívalo v tom, že panovník opatril dekrét svojim podpisom a pečaťou
-tieto akty boli platné len vtedy ak panovník bol korunovaný
b) publikácia- pozostávala z toho, že panovník vyhlásil dekrét na sneme
- VÝVOJ STOLIČNEJ – KOMITÁTNEJ ORGANIZÁCIE V UHORSKU OD 13. STOROČIA.
- Komitáty v Uhorsku
Vznik:
Od konca 10. storočia počas vlády Gejzu/Štefana I.
Vyvinuli sa z hradného zriadenia z čias Veľkej Moravy.
Zmeny v 13. storočí:
Rozpad správy komitátu, kráľ udeľuje:
Šľachticom majetky (hrady, dediny).
Privilegiá mestám a osobitným obvodom.
Zníženie kráľovských príjmov.
Namiesto komitátnej hotovosti vznikajú šľachtické vojenské jednotky → bandériá.
Po revolúcii 1848-49:
Bachov absolutizmus:
Reformy: stolice → župy, vytváranie dištriktov.
Územie žúp upravené a niektoré nové vytvorené.
Geringerovo provizórium (1850-1853):
Vojenské dištrikty premenené na civilné.
Dištrikty → župy → slúžnovské okresy.
Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní 1867:
Zrušenie dištriktov, návrat k predchádzajúcemu usporiadaniu → župy. - Šľachtické stolice
Vznik: - začiatok 14. storočia.
Nazývané podľa sedrie (sedes iudicaria = súdna stolica).
Správa a súdna autonómia:
Z prísediacich palatinálnych kongregácií vzniká súdna autonómia.
Na čele stolice: župan (menovaný panovníkom).
Neskôr zložil prísahu stoličnému zhromaždeniu.
Od 18. storočia bývala hodnosť župana často dedičná (napr. Pálffyovci v Bratislave).
Reformy Jozefa II. (1785):
Zmena hraníc stolíc.
Premena šľachtických stolíc na moderné štátne stolice.
- začiatok 14. storočia.
- Mestá v Uhorsku
Vznik miest právnej povahy:
Od 13. storočia.
Panovník udelil hosťom výsady vo forme privilégia:
Vyňatie spod súdnej a inej právomoci župana.
Slobodná voľba richtára.
Osobitné hospodárske výsady (právo skladu, výčapu, banské práva atď.).
Kategórie miest:
Slobodné kráľovské mestá.
Zemepanské mestá.
Správa miest:
Predstavitelia: richtár, mestská rada, mešťanosta (od 15. storočia).
Významné obdobia - storočie:
Vznik šľachtickej samosprávy.
Udeľovanie privilégií mestám. - storočie:
Jozefínske reformy a posun k modernizácii štátnej správy. - storočie (1848-1867):
Bachov absolutizmus → centralizácia moci a zmeny v správe.
Obnovenie žúp po rakúsko-maďarskom vyrovnaní.
- ÚSTREDNÉ ORGÁNY ŠTÁTNEJ MOCI A ŠTÁTNEJ SPRÁVY V UHORSKU ZA STAVOVSKEJ
MONARCHIE.
- Ústredné orgány štátnej moci
Kráľ
Obmedzenie kráľovskej moci (13. storočie):
Častá voľba kráľa v dôsledku rýchleho vymierania dynastií.
Voľba panovníka sa stala zásadnou pre uhorské stavy.
Snem a jeho úloha:
Panovníkov príkaz predkladaný snemu ako návrh.
Šľachta podávala vlastné návrhy.
Hlasovanie v tabuliach:
Individuálne hlasovanie, vážené podľa postavenia.
Horná tabuľa – predsedá palatín.
Dolná tabuľa – predsedá personál.
Kompetencie snemu:
Voľba kráľa pri prázdnom tróne.
Kontrola vojenských vecí a obrany (od vlády Jagelovcov).
Rovnaké legislatívne právo ako panovník (za Mateja Korvína).
Kráľovská rada
V interregne vykonávala najvyššiu moc.
Za Mateja Korvína sa zmenila na ústredný úrad.
Zákon o rade (1507): kráľ povinný riešiť krajinské veci s radou.
Počas neplnoletosti kráľa Ľudovíta bola rada rovnocenná s kráľom.
Kráľovská kancelária
Význam kancelárie vzrástol:
Väčšia kancelária: vnútropolitické listiny (nariadenia, donácie).
Tajná kancelária: dôverné listiny, zahraničná agenda.
Menšia kancelária: súdna agenda.
Palatín
Zástupca kráľa v správe, súdnictve a vojsku.
Od Mateja Korvína: zastupoval kráľa v jeho neprítomnosti/nedospelosti.
Palatínske artikuly:
Zvolával volebný snem pri vymretí kráľovského rodu.
Prednášal prvý hlas pri voľbe kráľa.
Snem
Vznik organizácie snemu (15. storočie):
Horná snemovňa: členovia kráľovskej rady.
Dolná snemovňa: zástupcovia šľachty a kráľovských miest.
Rok 1441: prvé pozvanie zástupcov miest na snem. - Miestna správa
Komitáty
Právomoc sa vzťahovala na celé obyvateľstvo stolice.
Rozdelené na súdne a daňové okresy.
Úradníctvo komitátov:
Kráľovskí úradníci: hlavný župan, podžupan, notár.
Šľachtickí úradníci: slúžni, prísediaci.
Hlavný župan
Menovaný kráľom, pochádzal z vysokej šľachty.
Príjmy: 1/3 z komitátnych príjmov, 2/3 zo súdnych poplatkov.
Funkcia: ochrana šľachtických práv, výkon kráľovských nariadení.
Podžupan
Zástupca župana, vymenovaný županom.
Funkcia: riadenie slúžnych, prísediacich a úradníkov stolice.
Notár
Stály úradník od 16. storočia.
Funkcia: vystavovanie listín, vedenie písomností.
Slúžni
Volení na jeden rok, právomoc v rámci okresov.
Súdy spolu s podžupanom tvorili sedriu.
Prísediaci
Volení šľachtou na pomoc slúžnym.
Významné obdobia a reformy - storočie: oslabenie kráľovskej moci, vznik snemovej organizácie.
- storočie: posilnenie právomocí snemu, štruktúra stavovského snemu.
- storočie: profesionalizácia miestnej správy (napr. notári).
Matej Korvín: významné reformy kráľovskej rady, palatína a snemu.
Jagelovci: rozšírenie kompetencií snemu (vojenská a obranná agenda).
- REFORMY MATEJA KORVÍNA.
- Matej Korvín – pôvod a nástup na trón
Rok 1458: Matej Korvín, syn Jána Huňadyho, sa stal uhorským kráľom.
Pochádzal z rodu Huňadyovcov, jeho otec bol najbohatším veľmožom v Uhorsku. - Hospodárske a daňové reformy
Daňová reforma:
Nahradenie starej dane novej kráľovskej dane (tzv. daň z komína).
Daň sa platila od každej domácnosti na poddanskej usadlosti (20 strieborných denárov).
Cieľ: zvýšenie príjmov kráľovskej pokladnice.
Vďaka reformám a politike konsolidoval štát a upevnil kráľovskú moc. - Armáda a vojenské reformy
Čierny pluk:
Stále žoldnierske vojsko, ktoré často pohltilo viac ako polovicu kráľovských príjmov.
Slúžilo na posilnenie obrany a stability. - Vzdelanie a kultúra
Academia Istropolitana (1467):
Prvá uhorská univerzita so štyrmi fakultami (artistická, teologická, lekárska, právnická).
Podpora gotickej architektúry:
Dokončenie dómu sv. Alžbety v Košiciach.
Stavby desiatok cirkevných a svetských budov. - Štátna správa a právne reformy
Kráľovská kancelária: rozdelenie na tri časti:
Väčšia kancelária: vnútropolitické listiny (nariadenia, donácie, privilégiá).
Tajná kancelária: dôverné listiny, zahraničnopolitická agenda.
Menšia kancelária: súdna agenda.
Právomoci palatína:
Zástupca kráľa v jeho neprítomnosti alebo nedospelosti.
Správa zemianskych stolíc:
Dokončenie správnej a súdnej samosprávy. - Mocenské usporiadanie
Vzťah panovníka a stavov:
Snem mal rovnaké legislatívne práva ako panovník (mocenská rovnováha).
Obmedzenie moci vysokej šľachty, podpora strednej a nižšej šľachty a miest.
Absolutistická vláda:
Moc sústredená v kráľových rukách na dvore v Budíne.
Návrhy sa predkladali kráľovi alebo kráľovskej rade. - Hospodárstvo a mestá
Mestá:
Politická a hospodárska opora vlády.
Obnovenie a rozšírenie mestských privilégií.
Uhorské dukáty:
Svetový význam z hľadiska množstva a druhov. - Význam Mateja Korvína
Reforma daní, armády a správy upevnila štát.
Rozvoj vzdelanosti, architektúry a hospodárstva.
Matej Korvín bol symbolom konsolidácie a posilnenia kráľovskej moci v Uhorsku.
- SYSTÉM A CHARAKTERISTIKA UHORSKÉHO SÚDNICTVA V OBDOBÍ STAVOVSKEJ
MONARCHIE.
- Súdny systém a jeho vývoj
Najvyššie súdy:
Patrili medzi prvé organizované ústredné úrady v krajine.
Všetku súdnu moc mal spočiatku kráľ (kráľovský súd - kúria).
Kráľovská rada (sedes regia iudicaria):
Panovník nevykonával súdnictvo sám, ale v spolupráci s radou.
Členovia: palatín, sudca kráľovskej kúrie, kancelár, personál.
Etapy uhorského práva:
Do roku 1514 prevládalo nepísané obyčajové právo.
Organizáciu kráľovskej tabule upravili Decretum maius Mateja Korvína a zákony Jagelovcov.
Kráľovská kúria – delenie podľa právomocí:
Kráľovská prítomnosť (krajinský sudca): riešenie donačných sporov, sporov o odúmrť a odvolania zo Sedmohradska a Chorvátska.
Osobná kráľovská prítomnosť (kancelár): ukončená v roku 1463.
Osobná kráľovská prítomnosť (personál): trestné súdnictvo, odvolania zo župných súdov.
Rytiersky čestný súd (curia militaris):
Mimoriadny šľachtický súd, na čele stál hofmajster.
Ďalšie súdy:
Vidiecke šľachtické súdy.
Mestské súdy a vrchnostenské súdy.
Osobitné súdy (napr. spišské a cirkevné).
2. Administratíva a výkonná moc
Kráľovská kancelária:
Výkonný orgán, vyhotovovala listiny týkajúce sa súdnictva.
Na jej čele stál personál.
Pronotári (pomocníci hlavných sudcov): administratíva, dokazovanie, príprava rozsudkov.
Kráľovská rada:
Mala výkonnú moc.
Ústrední hodnostári:
Palatín: najvyšší kráľovský zástupca, správa krajiny, súdne a vojenské právomoci.
Krajinský sudca: predseda krajinského súdu, riešil závažné právne spory.
Taverník:
Sudca slobodných kráľovských miest (tavernikálne mestá).
Najvyšší sudca miest personála.
Personál:
Najvyšší sudca mestských súdov.
Administratívne právomoci.
3. Komitáty (župy)
Základná správna jednotka – komitát (okres).
Slúžni a prísediaci:
Volení šľachtou, zabezpečovali výkon stoličnej samosprávy.
Pomocníci: prísažní prísediaci (8–10 na jedného slúžneho), súdna agenda.
Župná kongregácia:
Pôvodne vykonávala súdnu právomoc.
Postupne sa právomoci presunuli na sédriu (komitátny súd).
4. Zhrnutie
Uhorský právny systém bol charakteristický dôrazom na spoluprácu panovníka s ústrednými a regionálnymi orgánmi. Kráľovská tabuľa a kráľovská rada zabezpečovali organizovanú justíciu, pričom významné právomoci mali tradiční hodnostári ako palatín, krajinský sudca, taverník či personál. Regionálna správa prostredníctvom komitátov podčiarkovala význam miestnej šľachtickej samosprávy.
- POKUS O KODIFIKÁCIU UHORSKÉHO OBYČAJOVÉHO PRÁVA - OPUS TRIPARTITUM A
NADVÄZUJÚCE PRÁVNE ZBIERKY.
- Právny charakter a pramene práva
Prevažovalo nepísané obyčajové právo (antiqua consuetudo Regni).
Pramene práva:
Kráľovské dekréty vydávané panovníkmi.
Obyčajové právo (súdy, zákonodarstvo, právna veda a literatúra). - Kodifikácie a právne zbierky
Prvé pokusy o kodifikáciu:
Decretum Maius Mateja Korvína (1486):
78 článkov, obsahoval verejné, súkromné, trestné a procesné právo.
Zrušený Vladislavom II. Jagelovským v roku 1492.
Decretum Maius Vladislava II. (1492):
108 článkov, bez väčšieho významu.
Významné kodifikácie:
Tripartitum (1514):
Autor: Štefan Verbóczy.
Trojdielne dielo obyčajového práva, ktoré zahŕňalo:
Šľachtické súkromné právo.
Základné zásady šľachtického práva.
Civilný proces (len okrajovo trestné a verejné právo).
Význam: právna kniha, nie zákon, ale široko uznávaná v právnej praxi.
Posilnilo postavenie šľachty a zemianstva, upevnilo feudálny systém.
Quadripartitum (1548, 1553):
Revízia Tripartita, nezískalo právnu silu.
Corpus Iuris Hungarici:
Spojenie starších zákonov a Tripartita, neskôr publikované v 18. storočí.
Platinum Tabulare (1769):
Súdne rozhodnutia Kráľovskej kúrie za vlády Márie Terézie.
Mestské a regionálne právo:
Tavernícke právo (1499):
Zbierka právnych predpisov slobodných kráľovských miest.
Štatutárne právo spišských miest:
Willkur der Sachsen in der Zips (1370): spoločné právo 24 spišských miest.
Štatúty miest vychádzali z privilégií.
3. Charakteristika právneho systému
Právo bolo nesystematické, neúplné a nesúvislé.
Nepísaná povaha práva spôsobovala:
Neistotu vo výklade a aplikácii.
Nejednotnú súdnu prax.
Privilégiá:
Dôležitý prameň práva, nahrádzali zákony.
Významné aj pre mestské právo (najmä saské právo).
Spoločenské a politické súvislosti:
Kodifikácie (napr. Tripartitum) upevňovali postavenie šľachty.
Feudálne útlaky a nevoľníctvo brzdili hospodársky rozvoj.
4. Významné diela a ich dopady
Tripartitum:
Vyjadrovalo politické a právne ambície strednej šľachty.
Teória „svätej koruny uhorskej“ ako zdroja práv a štátnej moci.
Uznávané aj bez formálneho prijatia ako zákon.
Právna zbierka mestského práva:
Tavernícke právo a mestské štatúty podporili právnu organizáciu mestského života.
Neskoršie pokusy o kodifikáciu:
Opus Tripartitum Carolinum (1717): pokus o prepracovanie Tripartita.
Neviedli k výraznej zmene v právnom systéme.
5. Kľúčové problémy právneho systému
Chýbala systematizácia a jednotnosť práva.
Súdna prax bola ovplyvnená nejednotnosťou výkladu.
Kodifikácie často ostávali len v teoretickej rovine, bez reálneho dopadu na právo a spoločnosť.
- CHARAKTERISTIKA PARTIKULÁRNYCH PRÁV V OBDOBÍ STAVOVSKEJ MONARCHIE V
UHORSKU.
Charakteristika a význam partikulárneho práva
Partikulárne právo:
Platilo len pre konkrétne spoločenské vrstvy alebo regióny.
Upravené vzťahy medzi jednotlivými vrstvami spoločnosti.
Formy partikulárneho práva:
Kanonické právo:
Regulovalo vzťahy spadajúce pod kompetenciu cirkvi.
Záväzné v rámci cirkevnej jurisdikcie.
Slovanské právo:
Prevzaté z politických inštitúcií porobených Slovanov počas ranného feudalizmu.
Germánske právo:
Aplikované nemeckými kolonistami, vychádzalo zo saského, švábskeho a longobardského práva.
Významné kodifikácie a právne zbierky
Decretum Maius Mateja Korvína (1486):
Cieľ: oslabenie vplyvu obyčajového práva.
Inšpirácia: Justiniánske kodifikácie, obsahovala klauzulu „večnej platnosti“.
Zrušené Vladislavom II. Jagelovským v roku 1492.
Tavernikálne právo:
Prvé kodifikované mestské právo, ktoré prekonalo nejednotnosť mestského právneho systému.
Zbierka Vetusta Iura Civitatum Sive Iuria Civilia (1486):
Autor: Ján Thuz de Lak, taverník.
14 článkov, doplnené v roku 1499 a potvrdené panovníkom v roku 1602.
Mestské štatúty a obyčaje:
Regulovali držbu mestského majetku a mestské povinnosti.
Obsahovali aspekty:
Menšie regálne práva: výčap, mletie múky, výsek mäsa.
Trhové práva: právo organizovať trhy, mýto, prevozy.
Banské právo:
Týkalo sa ťažby drahých kovov a soli, ktoré boli kráľovským regálom.
Pomocné zdroje právneho poznania
Mestské právne knihy:
Napr. krupinská a štiavnická kniha.
Premena švábskeho, bavorského a saského práva na mestské právo.
Zbierky formulárov:
Pomocné nástroje na pochopenie zemského obyčajového práva.
Význam a dôsledky partikulárneho práva
Prehlbovalo spoločenskú stratifikáciu, keďže upravovalo práva a povinnosti odlišne pre jednotlivé vrstvy.
Kodifikácia partikulárneho práva (napr. tavernikálne právo) znižovala právnu nejednotnosť a zlepšovala právnu istotu.
Podporovalo miestne hospodárstvo a posilňovalo mestskú autonómiu (napr. právo trhové, banské).
