Riman 2 Flashcards
Zánik otroctva
I) smrťou otroka (nie jeho vlastníka)
II) z vôle vlastníka, prepustením na slobodu (manumissio)
1. podľa civilného práva (formálny spôsob)
A) formou súdneho procesu (vindicta)
B) zápisom medzi rímskych občanov (censu) = cenzor zapísal otroka medzi občanov
C) v testamente (testamento) = tento spôsob bol neskôr obmedzený zákonom LEX FUFIA CANINIA (DE MANUMISSIONIBUS). Tento zákon obmedzil počet prepustených otrokov testamentom úmerne k celkovému počtu otrokov, ktorých testátor vlastnil, najviac však mohol prepustiť 100 otrokov. Pomery boli nasledovné:
a) ak vlastnil 3 – 10 otrokov, mohol prepustiť maximálne ½ z celkového počtu
b) ak vlastnil 10 – 30 otrokov, mohol prepustiť maximálne 1/3 z celkového počtu
c) ak vlastnil 30 – 100 otrokov, mohol prepustiť maximálne ¼ z celkového počtu => max ¼
d) ak vlastnil nad 100 otrokov, mohol prepustiť maximálne 1/5 z celkového počtu otrokov
– ak prepustil testamentom viac, ako mohol, nebol prepustený žiaden otrok, pretože sa nevedelo, ktorého skutočne prepustiť chcel a ktorého nie. Testátora neospravedlňovalo, že predmetnú lex nepoznal, pretože platí zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“ (ignorantia iuris non excuusat). Toto obmedzenie sa vyvinulo pre ochranu dedičov
D) vyhlásenie v chráme pred biskupom (in ecclesia)
- podľa prétorského práva (menej formálny spôsob)
A) listom (per epistulam)
B) pred priateľmi (inter amicos)
C) prizvaním k stolu (per convii adhibitoniem)
– ďalej záležalo, v akom vlastníctve bol otrok:
A) civilné vlastníctvo + prepustenie podľa civilného práva: otrok získal i slobodu, i občianstvo
B) prétorské vlastníctvo + prepustenie podľa civilného práva: otrok získal slobodu a latinitu (čosi medzi občianstvom a neobčianstvom, získal totiž len niektoré práva. Nemal ius connubii ani ius comercii)
C) podľa prétorského práva: otrok získal iba faktickú slobodu, podľa civilného práva ostal naďalej otrokom. Proti nárokom vlastníka ho chránil prétor, ak ho vlastník chcel vziať nazad, mohol priznať námietku.
III) bez vôle vlastníka, teda priamo zo zákona (ex lege)
1) ak otrok odhalil vraha svojho pána
2) ak pán opustil otroka pre ťažkú chorobu alebo starobu
3) ak bol otrok predaný za peniaze s doložkou, že po určitom čase má byť prepustený
Vznik otroctva
I) NARODENÍM
– dieťa, ktoré sa narodilo z MATKY OTROKYNE, pričom dôležitý bol stav matky v čase pôrodu, sa stalo otrokom. Neskôr, z dôvodu uprednostňovania stavu slobody (favor libertatis) sa dieťa narodilo ako slobodné, ak matka bola pred pôrodom aspoň krátku chvíľu slobodná
II) UPADNUTÍM DO OTROCTVA
1) podľa ius gentium upadnutím do zajatia
– pre občanov, ktorí upadli do zajatia, sa vytvorili 2 „výhody“:
a) pre tých, ktorým sa podarilo dostať sa z otroctva, sa priznalo právo návratu (ius postliminii): Obnovovali sa im všetky práva a povinnosti s výnimkou faktických situácií napr.: manželstvo, držba atď. Tieto sa neobnovovali.
b) ak Riman zomrel v zajatí, tak platila na základe Cornéliovho zákona o zajatcoch platila právna fikcia: Ak umrel v zajatí, pozeralo sa naňho, akoby umrel slobodný (malo to význam pri dedení)
2) podľa ius civile predajom do cudziny „za Tiber“ (trans Tiberium)
– to sa dialo ešte v čase, keď Rím bol mestským štátom. Mohlo sa to stať z viacerých dôvodov:
a) verejnoprávne
– predaj občana, ktorý sa nedostavil k cenzu
– predaj občana, ktorý sa nedostavil k vojenskej službe
b) súkromnoprávne
– veriteľ mohol predať insolventného dlžníka
– otec mohol predať syna podriadeného jeho moci či už z núdze alebo zo zisku
– okradnutý mohol predať zlodeja pristihnutého pri čine. Takéto predaje neskôr zanikli, ale ostali určité výnimky. Naďalej mohol byť predaný:
– ten, koho odsúdili na trest smrti alebo nútené práce
– nevďačný prepustenec
– na základe Senatusconsultum Claudianum: Otrokyňou sa stala slobodná žena, ak napriek trojnásobnému zákazu otrokovho pána neprerušila pohlavné spolužitie s jeho otrokom
nepriame zastupenie
– pri zastúpení musíme rozlišovať 3 otázky: Čiu vôľu prejavuje, v čom mene koná zástupca a na koho sa viažu právne účinky:
1) Čiu vôľu prejavuje pri nepriamom zastúpení?
– vždy, aj pri priamom zastúpení, prejavuje svoju vôľu, lebo nik nemôže prejaviť vôľu iného.
2) + 3) V čom mene koná zástupca a na koho sa viažu právne účinky pri nepriamom zastúpení?
– pri nepriamom zastúpení koná zástupca v mene svojom a aj účinky sa viažu naňho. Keďže koná na účet zastúpeného, ďalším právnym úkonom prenáša účinky zo seba na zastúpeného.
Príklad: Poručník a opatrovník mohol pre chránenca nadobúdať veci dvojako. Priamo nadobúdal držbu a vlastníctvo, vo všetkých ostatných prípadoch konal nepriamo, na účet zastúpeného a ďalším právnym úkonom preniesol účinky zo seba na zastúpeného. Ak tak neurobil, chránenec mal k dispozícii žalobu actio utilis. Rovnakú žalobu mal aj bývalý opatrovník / poručník, ak ho nechcel od záväzkov oslobodiť bývalý chránenec.
– osoby alieni iuris a otroci mohli konať:
1) nadobúdacie právne úkony (v prospech osoby sui iuris / vlastníka otroka) 2) zaväzovacie právne úkony
– záväzky sa podľa ius civile viazali výhradne na konajúceho, ale podľa prétorského práva mohol veriteľ žalovať adjektickou žalobou osobu sui iuris / vlastníka otroka za zaväzovací úkon, ktorý vykonala jemu podriadená osoba.
naležitosti platnosti pravneho ukonu
1) spôsobilosť právne konať
2) prejav vôle a zhoda vôle s prejavom
3) obsah právneho úkonu
– musí byť možný, právom dovolený, uznaný a nesmie odporovať mravom ani zákonu
nezhody vole s prejavom
– niekedy dochádza k rozporu medzi vôľou a jej prejavom. Nie každý rozpor medzi vôľou a jej prejavom je posudzovaný rovnako. Niektorý má vplyv na platnosť právneho úkonu (ten sa stane neplatným), iný nemá (právny úkon ostane platným). Rozoznávame rôzne druhy nezhody vôle s prejavom: 1) Nevedomá nezhoda vôle s prejavom = omyl (error)
2) Vedomá nezhoda vôle s prejavom
– nezhoda vôle s prejavom môže byť aj vtedy, ak bol úkon vykonaný za účelom výuky (docendi causa) alebo zábavy (ioci causa) či pri pohnútke – fyzické donútenie.
právne korporacie
.: organizovaná jednota prirodzených osôb (universitas personarum) tvoriaca samostatný právny subjekt, celkom odlišný od jej členov → Ulpián: „Ak sa dlhuje korporácii, nedlhuje sa jej členom. Ak dlhuje korporácia, nedlhujú jej členovia.“ Germánska korporácia, na rozdiel od rímskej, nebola odlišná od jej členov.
PODMIENKY PRE VZNIK KORPORÁCIE
1) aspoň 3 členovia (tres fasciunt collegium – traja robia korporáciu)
2) stanovy (lex colegii), ktoré upravujú:
a) vnútorné vzťahy
b) prijímanie a vystupovanie členov
c) ustanovenie spoločných orgánov
d) osud majetku po zániku korporácie
(3) uznanie štátom (v starších časoch sa nevyžadovalo, avšak od konca republiky už áno, pretože hrozilo, že budú využívať protištátnu činnosť. V tejto súvislosti bol prijatý Augustov zákon o spolkoch (lex Iulia de colegiis), ktorý vyžaduje povolenie pre založenie korporácie v prípade, ak sa predpokladá, že jej členovia sa budú stretávať na schôdzach).
ZÁNIK KORPORÁCIE
1) uplynutím doby, na ktorú bola založené
2) rozpustením zhora
3) dosiahnutím cieľa
4) dobrovoľným rozídením členov
PRÁVNE SPÔSOBILOSTI KORPORÁCIE
1) spôsobilosť na práva a povinnosti
– len obmedzená (napr. žiadna manus ani patria potestas)
2) spôsobilosť na právne úkony
– korporácia mala nepriamu spôsobilosť na právne úkony – len prostredníctvom jej orgánov:
a) valné zhromaždenie
b) predseda (magister/syndicus)
c) konateľ (actor)
druhy korporácii
1) Rímsky štát (Senatus populusque Romanus)
– považoval sa subjekt práva verejného, zastupoval ho magistrát, rozhodoval spory medzi občanom a štátom
– aerarium, teda štátna pokladnica, nemala štátnu spôsobilosť
– fiscus sa tvoril od súkromného majetku cisára, avšak odlišný od neho bol preto, lebo ho dedil cisárov nástupca
2) verejnoprávne korporácie – súkromnoprávna subjektivita
– obce (municipia), dediny (pagi) a osady rímskych občanov v provinciách
– mali aj súkromnoprávnu subjektivitu, teda mohli žalovať aj byť žalované
3) spolky (collegia) – súkromnoprávna subjektivita
– niektoré mali aj verejnoprávny náznak, ale mali tiež súkromnoprávnu subjektivitu
– tu radíme dobročinné, pekárske, pohrebné spolky či výrobcov zbraní atď.
majetkove vzťahy manželia
– samotné manželstvo nemalo vplyv na majetkovoprávnu spôsobilosť manželov, avšak poznáme 3 majetkovoprávne úpravy medzi manželmi:
1) režim úplného splynutia = absorpcia
2) režim úplnej odluky = separácia
3) režim vena (kompromis medzi separáciou a absorpciou)= dotálny
+viac opísať
opatrovníctvo
– takisto ako poručník, aj opatrovník sa stará sa aj o osobu, aj o majetok. Ten kto opatruje – opatrovník (curator). Ten kto je opatrovaný – opatrovanec. Ustanovovalo sa od Zákona XII. tabúľ na magistrátov návrh (neskôr bez návrhu) nad osobami sui iuris, konkrétne nad:
1) duševne chorými (furiosi)
– robí všetky právne úkony – opatrovník pôsobí ako dôverník namiesto opatrovanca (domini loco)
2) márnotratnými (prodigi)
– márnotratník môže robiť len tie právne úkony, ktoré by nezhoršili jeho postavenie. Ostatné robí opatrovník.
3) maloletými (od 12/14 do 25 rokov), nie nad nedospelými (0-12/14 rokov – tí mali poručníka)
– zriadilo sa na základe Plétoriovho zákona. Cieľom bola ochrana maloletého pred podvodom; keďže už mal spôsobilosť na právne úkony, opatrovník mu ich len schvaľoval pred uzavretím alebo dodatočne. Ak sa mu nepáčili, mohol ich urobiť neúčinnými námietkou legis Plaetoriae.
– žiadala sa garancia, že svojou správou nepoškodí odchovanca. Jeho zodpovednosť sa posudzovala podľa tých istých kritérií, ktoré platili pre poručníka.
4) aj nad inými osobami:
a) nad tehotnými ženami – spravuje majetok rezervovaný pre nascitura
b) nad osobami trpiacimi istou telesnou vadou – slepí, hluchí atď.
poručnictvo
– dávalo sa výhradne osobám sui iuris (lebo osoby alieni iuris majú patra familias), ktoré z dôvodu veku a pohlavia mali obmedzenú spôsobilosť na právne úkony
– ten, kto ho získa, sa volá PORUČNÍK (tutor, nie poručiteľ), a ten, o koho sa stará, sa volá PORUČENEC
– spočiatku len muž, malo súkromnoprávny charakter, neskôr verejná inštitúcia. Bolo čestnou funkciou, z ktorej sa bolo možné ospravedlniť len z vážnych dôvodov
I. poručníctvo z dôvodu veku – nad nedospelými (tutela impuberum) – ľuďmi od 0 do 12/14 rokov
– vzniká:
1) z testamentu (tutor testamentarius)
2) zo zákona (tutor legitimus)
3) z úradného výroku (tutor dativus)
– tútor sa určuje nedospelým deťom, aj dospelej dcére z dôvodu pohlavia, vnukom ak ich otec už nežije, manželke pri manželstve cum manu
POVINNOSTI PORUČNÍKA
I) vychovávať poručenca (to nebolo najdôležitejšie, nato mal matku či starú matku)
II) spravovať majetok poručenca
1) ihneď po ustanovení vykonať inventár
2) odpredávať veci podliehajúce skaze (úroda); zárobok investovať do vecí, ktoré skaze nepodľahli
3) neodpredávať pozemky a šperky (ak, tak len so súhlasom prétora) – ORATIO SEVERII
4) nedarovať poručencov majetok
5) pred ukončením vykonať zas inventár, a ideme bilancovať:
a) ak poručník majetok premárnil, mal poručenec žalobu na náhradu škody (actio tutelae directa
b) ak poručník pri správe vynaložil náklady z vlastného, mal žalobu actio tutelae contraria
UKONČENIE PORUČNÍCTVA
1) smrťou jedného z nich
2) dospelosťou poručenca (12/14)
3) úradným výrokom, ak sa videlo, že poručník zle gazduje
II. poručníctvo z dôvodu pohlavia – nad ženami (tutela mulierum) – lebo boli ľahkovážnej povahy
– existovalo len pro forma, žena vlastne rozhodovala sama za seba. Žena nebola pod jeho mocou, len jej mal pomáhať. Končilo sa uzavretím nového manželstva (niekedy tiež len pro forma)
– Augustove zákony celkom zbavovali ženy poručníctva právom detí (ius liberorum) – ak mala žena 3 deti (libertínka 4), nemusela mať poručníka
nadacie a ústavy
– v klasickej dobe ešte nie sú vykryštalizované. Jedná sa len o nesamostatné ústavy (lebo sa na viazali na samostatné – napr. na spolky) v dvoch formách:
1) verejná ruka (fiducia)
2) účelové určenie (modus)
– v poklasickej dobe sa takýmto dobročinným nadáciám a ústavom (piae causae) priznala právna subjektivita, spôsobilosť právne konať dostali až za Justiniána
– aby boli nadácie a ústavy vykryštalizované (ako dnes), musia spĺňať nasledovné podmienky:
1) nadácie
– iba majetkový substrát určený na určitý cieľ
2) ústavy
– majetkový + osobný substrát
– osobitné zariadenia na istý účel (starobince – staroba, školy – výuka, kláštory)
– majú právnu subjektivitu
kognátska rodina
– založená na pokrvnom = biologickom princípe. Tento princíp môže založiť muž aj žena – zo strany muža sa zakladal splodením, zo strany ženy porodením. Do popredia sa dostávala až v novšom práve. Do kognátskej rodiny sa dá dostať iba narodením a vystúpiť iba smrťou.
PRÍBUZENSTVO V KOGNÁTSKEJ RODINE
– rozlišujú sa 2 línie:
1) priama línia
a) vzostupný rad – ascendenti – sú predkovia (otec – dedo – pradedo)
b) zostupný rad – descendenti – sú potomkovia (syn – vnuk – pravnuk)
2) bočná línia
– počíta sa na stupne, každý stupeň bol 1 pôrod („tot gradus, quod generationes“) – počítajú sa podľa počtu pôrodov, ktoré boli nevyhnutné na vznik príbuzenstva. Napr.:
Bratranec = 4. Stupeň (musel som sa narodiť ja, bratranec, môj otec, jeho otec)
Strýko = 3. Stupeň (musel som sa narodiť on, ja, môj otec)
– toto delenie na línie má význam najmä v dedičskom práve
agnátska
– založená na mocensko-právnom princípe. Založiť ju mohol len muž; ak nemal ženu, deti ani vnukov, tvoril rodinu sám sebe
– tvorí ju:
a) pater familias – hlava rodiny, manžel a otec v jednom, sui iuris. Má otcovskú moc (patria potestas) a v manželstve cum manu aj manželskú moc (manus)
b) ostatné osoby – sú podriadené jeho moci, alieni iuris. Tu patrí manželka (má postavenie dcéry), neemancipované deti (aj osvojené), vnuci bez rozdielu pohlavia, ich manželky a manželia i nemanželské deti nevydatých dcér
VSTUP DO AGNÁTSKEJ RODINY
1) manželstvom (vstupom do manželskej moci)
2) osvojením (adrogáciou, adopciou)
3) narodením v právoplatnom rímskom manželstve
4)legitimáciou (nemanželských detí)
VÝSTUP Z AGNÁTSKEJ RODINY
– smrťou patra familias (právnou či fyzickou) a emancipáciou synov / vydajom dcér
– vzniklo toľko nových agnátskych rodín, koľko osôb mu bolo priamo podriadených
– muži zakladali nové agnátske rodiny, ženy nie, lebo nemohli ostať nositeľom moci manželskej alebo otcovskej. Emancipovaný syn a vydatá dcéra prestali byť členom pôvodnej kognátskej rodiny.
otcovská moc
1) narodením do riadneho rímskeho manželstva
– dieťa sa pokladalo za narodené v manželstve, ak sa narodilo v 182. dni od uzavretia manželstva a najneskôr v 300. dni po ukončení manželstva
2) osvojením
A) adopciou v užšom slova zmysle (osvojím si osobu alieni iuris, pre ňu sa nič nezmení, len osoba, ktorej je podriadená)
B) adopciou v širšom slova zmysle = ADROGÁCIOU (formálnejší spôsob, robí sa pred kuriátnymi ľudovými zhromaždeniami. Osvojím si osobu sui iuris, ktorá sa stane alieni iuris. Tá prejde do mojej rodiny spoločne s osobami jej podriadenými, týmto osobám sa zmení stupeň podriadenosti.) Robilo sa to pre zachovanie gentilského meno alebo za dedičským účelom.
3) uzákonením (legitimáciou) vlastných, ale nemanželských detí narodených napríklad v konkubináte
4) z rozhodnutia cisára
OBSAH
– bola to moc prakticky bez hraníc, otcovo právo nad deťmi musel rešpektovať každý. Zahŕňalo:
1) moc nad životom a smrťou dieťaťa (mohol ho vyložiť pred dvere, ius vitae necisque)
2) mohol dieťa uznať alebo odložiť (ius expondendi)
3) mohol dieťa v núdzi predať (ius vendendi), prenechať na osvojenie
4) mohol dieťaťu odoprieť súhlas na sobáš
5) mohol dieťaťu stanoviť poručníka
– ohraničovalo ju jedine obyčajové právo, sakrálne právo, mravy a neskôr aj zákony.
– pater familias ručí za protiprávne činy podriadených osôb, ale zodpovednosti sa môže zbaviť, ak poškodenému zaplatí, alebo vydá osobu do mancipia poškodeného. Bude v mancipiu dovtedy, kým škodu neodpracuje. Najčastejšie to bol insolventný dlžník, delikvent, osoba vykúpená z otroctva si odpracovala sumu, za ktorú bola vykúpená.
ZÁNIK
1) smrťou prirodzenou/právnou
2) emancipáciou
– vystúpením z pod patria potestas = osamostatnenie syna. Syn prestáva byť agnátom voči svojmu otcovi, môže si založiť vlastnú agnátsku rodinu. Formálne sa to robilo trojnásobným predajom syna a jednonásobným predajom jeho potomkov.
zasnubenie
– manželstvu zväčša predchádza →
→ zasnúbenie (sponsalia) – išlo o sľub otca manželky, že ju dá za ženu, nemalo právne následky (tak ako dnes) – v poklasickej dobe sa stal iba nepriamo záväzným prostredníctvom snúbeneckého závdavku (arrha sponsalicia): Platila ho jedna strana druhej. Ak tá strana, ktorá zaplatila, zrušila zásnuby, stratila závdavok. Ak zrušila druhá strana, musela zaplatiť dvojnásobok závdavku.
druhy právnych ukonov
1) podľa prejavu strán
a) jednostranné (unilaterales) – pre ich PLATNOSŤ stačí prejav 1 strany (testament)
b) dvojstranné (bilaterales) – pre ich PLATNOSŤ musí byť prejav vôle oboch strán
2) podľa toho, kedy nadobúdajú účinnosť
a) inter vivos („medzi živými“) – platné aj účinné počas života (napr. kúpopredaj)
b) mortis causa („pre prípad smrti“) – platné sú už za života, účinné ale až po smrti (napr. závet)
3) podľa toho, či je ich predmet oceniteľný v peniazoch
a) majetkové
b) osobné
4) podľa toho, či plnenie jednej strany je vyvážené protiplnením druhej
a) odplatné (onerózne)
b) bezodplatné (lukratívne)
5) podľa toho, či je nutnosť dodržania istej formy
a) formálne
b) neformálne
6) podľa toho, či je platnosť zameraná na formu alebo kauzu
a) kauzálne – platnosť je viazaná na určitú kauzu (právom uznaný hospodársko-spoločenský cieľ právneho úkonu), forma nie je potrebná
b) abstraktné – nevyžadujú kauzu, ale vyžadujú formu
7) podľa druhu zamerania
a) zaväzovacie = založenie dlžníckeho pomeru (pôžička, nájom)
b) scudzovacie (dispozitívne) = prevod vlastníckeho práva, prepustenie na slobodu, zriadenie služobnosti, cesia pohľadávky atď.
predpoklady priznania právnej subjektivity
– Základný predpoklad = narodenie
– dieťa sa musí narodiť živé
– úplné oddelenie od tela matky
– musí mať ľudskú podobu = nemôže byť netvor
– nato, aby fyzická osoba mala plnú právnu subjektivitu, musia byť splnené 3 statusy:
1) status libertatis (stav slobody)
– najzákladnejší; rímske právo rozoznáva dvojakých slobodných
a) ingenui (tí, ktorí sa narodili slobodní)
b) libertíni (tí, ktorí slobodu získali)
– pri jeho strate právna spôsobilosť úplne zanikla. Nastáva najväčšia strata (capitis deminutio maxima)
2) status civitatis (stav občianstva) – pri jeho strate právna spôsobilosť nezanikla, iba sa obmedzila o tie práva, ktoré sa viazali na občianstvo. Nastáva stredná strata (capitis deminutio media) 3) status familiae (čelné postavenie v rodine) – pri jeho strata právna spôsobilosť nezanikla, iba sa obmedzila o tie práva, ktoré sa viazali na čelné postavenie v rodine. Nastáva najmenšia strata (capitis deminutio minima).
