Deviata kapitola Flashcards
(15 cards)
Každý z nás je márnotratný Boží syn. Utekáme z domu a mrháme darmi, ktorými nás zahrnul náš Otec. Uprednostňujeme lákadlá ďalekého sveta pred láskou a slobodu, z ktorej sa tešia deti v dome svojich rodičov. Toto všetko sa deje, keď hrešíme. K nášmu Otcovi sa vraciame vždy, keď sa vraciame k sviatosti pokánia.
str. 97
Avšak nevyhnutne opäť zhrešíme a znovu sa vraciame domov. Na rozdiel od márnotratného syna nezažijeme svoj konečný návrat až do chvíle smrti.
str. 97
Dovtedy musíme žiť svoj život akoby v “ďalekej krajine” - vzdialenej od nášho skutočného domova - v cudzej krajine plnej zmyslových slastí a dobrých vecí. Je to taká slasť, že pre ňu môžeme zabudnúť na svoju vlasť.
str. 97
Slasti tohto sveta majú moc očariť nás. Mali by posilňovať našu túžbu po Bohu, no vášeň v nás prebúdza chuť po pozemských statkoch. Chceme ich viac, než v skutočnosti potrebujeme. Stávame sa od nich závislí. Čoskoro ich uprednostníme pred tým, čo je pre nás skutočne dobré. Radšej zhrešíme, akoby sme nemali uspokojiť pozemskú túžbu.
str. 99
Tento svet je taký úžasný, že v pominuteľných pozemských chvíľach podliehame svojim túžbam a zabúdame na večnosť. Zabúdame, že sme vyhnanci ďaleko od domova a túžime usadiť sa v tejto krajine - nehľadiac na cenu, ktorú možno zaplatíme za svoje nové občianstvo.
str. 100
Na svet prichádzame ako otroci. Preto je otroctvo Izraelitov v Egypte typologickým obrazom našej duše v dedičnom hriechu. Preto je aj prechod Izraela cez Červené more symbolom krstu. Boh nás krstom vyslobodil z otroctva dedičného hriechu, no stále cítime jeho dôsledky v neutíchajúcej žiadostivosti. Preto sa len ťažko vzdávame hriešnych návykov. Ba naša skazená povaha sa nedokáže nabažiť zmyselných rozkoší, ktoré sprevádzajú život otroctva v hriechu. Ak sa máme vyslobodiť z krajiny svojho vyhnanstva, musíme umŕtviť takého túžby - svoju žiadostivosť. Vo svojom živote musíme obetovať stvorené veci, lebo hriešnici majú tendenciu robiť si z nich modly.
str. 102
Musíme sa naučiť odolávať pokušeniu, bojovať proti svetu, žiadostivému telu a diablovi. Cirkevné Otcovia pripomínali, že ako Izraeliti, tak aj my musíme zvíťaziť nad siedmimi “národmi”, kým budeme mať nárok na zasľúbenú zem v nebi. Pohanské národy predstavujú sedem hlavných hriechov: pýchu, hnev, obžerstvo, smilstvo, lenivosť, závisť a lakomstvo.
str. 102
Babylon bol zajatím, ktoré si zvolili samotní zajatci. Lahodil im blahobyt v pohanskej krajine a pri tom zabudli, aké je byť slobodní vo vlasti.
str. 1032
Prečo by sa aj hriešnici mali odvrátiť od podvodu - od klamania samému Ježišovi -, ak je to také výhodné? Prečo zavrhnúť obžerstvo, keď je na dosah to najlahodnejšie jedlo? Prečo zanechať hnev, keď sa v mysli tak pohotovo vynárajú hrubé slová?
str. 103
Ako babylonskí zajatci aj my sa musíme zriekať nielen hriešnych, ale aj dovolených rozkoší, lebo môžu byť návnadou v pasci sveta. Práve pre tieto lákadlá a pre lipnutie k svetským veciam sa čoraz väčšmi odvraciame od Boha.
str. 104
Preto Ježiš učil apoštolov postiť sa. Preto apoštoli pokračovali v pôste, aj keď Ježiš vystúpil do neba. Preto bolo sebazaprenie vždy znakom skutočného kresťanstva s dôrazom na každoročné štyridsaťdňové Pôstne obdobie.
str. 104
Blahoslavenstvá predstavujú “normatívny obrat”, úplne prevracajú naše očakávania. Inštinktívne cítime, že byť chudobný, hladný, plačúci a prenasledovaný je prekliatie. No Ježiš vykresľuje všetky tieto situácie ako chvíle milosti. Utrpenie nás učí odtrhnúť sa od dobier tohto sveta, a tak nám umožňuje upnúť sa na nebeské dobrá.
str. 104
Týka sa to aktívne vyhľadávaného utrpenia (pôst, bdenie či púť) ako aj pasívneho utrpenia (bolesť zubov, búrka či meškajúci vlak).
str. 105
Keď sa odpútame od vecí, dokážeme (s Božou pomocou) ovládať svoje túžby a toto ovládanie obetujeme Bohu. Disciplína a Božia milosť uzdravujú myseľ a vôľu od dôsledkom žiadostivosti. Začíname všetko vidieť jasne.
str. 105
